Je skutočne zaujímavé čítať si viac ako štyridsať rokov starú recenziu na prvotinu BLACK SABBATH v časopise The Rolling Stone. „(Znejú) presne ako CREAM, ale horšie,“ nešetril vtedy kritikou Lester Bangs. Dnes už každý vie, že Ozzy a spol. to dotiahli pomerne ďaleko. Ich debut býva často označovaný za bibliu metalu a je fanúšikmi napriek svojim nedostatkom nekriticky prijímaný.

Bangs v článku štvoricu z Birninghamu prirovnával aj ku iným, dnes už zabudnutým skupinám. V roku 2012 nie je situácia na scéne iná. Snom takmer každého recenzenta je správne oddeliť zrno od pliev a vo svojom článku označiť práve jednu pomerne neznámu skupinu za tú, ktorá bude neskôr žánru dominovať a určovať mu smer. 

Vďaka ti, internet

Mladá britská pätica pochádza z menšieho mesta Loughton na juhovýchode Anglicka. WE ARE THE OCEAN vznikli v roku 2007 a už o rok neskôr sa umiestnili na druhom mieste v rebríčku najlepších, žiadnemu vydavateľstvu neupísaných kapiel, zostavenom čitateľmi časopisu Kerrang!. Pomohla im hlavne internetová popularita na MySpace. Hudobne sa viezli na modernej vlne post-hardcoru, no predsa sa v ich hudbe objavovali prvky klasickejšieho poňatia alternatívneho rocku, ako ho hrajú napríklad FOO FIGHTERS.

Minulý rok prišli s druhým albumom „Go Now And Live“, na ktorom dali zbohom trendovým vsuvkám, ako sú screamované mám-ofinku-a-potetované-aj-chrbty-dlaní vokály a šliapeme-kapustu breakdowny, aby sa naplno sústredili na to, čo sa nazýva melódia. Podobnou cestou sa vydali tu nedávno recenzovaní EXIT TEN.

Osobitý spev

Album odpáli vynikajúci punkový kopanec „Trouble is Temporary, Time is Tonic“, kde naplno vynikne sila v spojení oboch vokalistov. Kým frontman Dan Brown operuje s Lemmy-meets-John-Bush chrapľákom a občas zájde aj do extrémnejších polôh, gitarista Liam Cromby má vyššie posadený „medový“ hlások. Obaja však majú veľký potenciál a napriek rozoznateľným vzorom má ich prejav potrebnú osobitosť.

Najpresvedčivejší sú WE ARE THE OCEAN v skladbách, kde rezignujú na všetky moderné trendy a neboja sa skladbám dať voľný priebeh. Popri úvodnej skladbe je tu napríklad strhujúca „Overtime Is A Crime“ a na zasnenejšiu strunu kapela zahrá vo „What it Feels Like“ alebo vo vrcholnej „The Waiting Room“. Takto nejako by zneli FUGAZI, keby sa narodili o dvadsať rokov neskôr. Album ale občas stráca drive pri pomalších skladbách, kde si kapela ešte nie je skladateľsky úplne istá a často skĺzava do poprockových klišé. 

Tu sa dostávame na úvod článku. „Go Now And Live“ neurčuje nový smer, nejde o dokonalý a dokonca ani nie o vynikajúci album. Ukazuje však obrovský potenciál, osobitosť a prísľub, že o niekoľko rokov sa na neho bude nazerať ako na kultovú nahrávku.